Krása spod Polonín oživená v starom dreve

„Ak si pri potulkách Poloninami chcete oddýchnuť a zároveň načerpať nové informácie o tomto kraji, zastavte sa v starom uličskom parku.“ Takto víta návštevníkov uličskej doliny informačná tabuľa nachádzajúca sa pri hlavnej ceste, hneď vedľa vstupnej brány na Školský náučný chodník K Mergancovmu kameňu. Majestátny park uprostred dediny obklopoval niekdajšie pánske sídlo už od polovice 19. storočia. Kaštieľ sa nezachoval, len časť starého parku ostala. Tá je zatraktívnená drevenými sochami – 12 plastikami z dielne miestneho rezbára Miroslava Gaľa. Umelecké diela symbolicky pripomínajú zaujímavé osobnosti, zabudnuté legendy či lákavé miesta. Myšlienku obce Ulič a OZ Čemerica Stakčín  v roku 2014 finančne podporila Karpatská nadácia a U.S.Steel Košice v rámci programu Spoločne pre región a ŠOP SR v rámci aktivít švajčiarskeho mechanizmu „Rozvoj ochrany prírody a chránených území v slovenských Karpatoch“.

Galéria drevených sôch, zalistuje si v nej:

Did Beskyd – ochranca našich hôr

Každé hory majú svojho ochrancu, patróna. V Krkonošiach je to známy Krakonoš, Tatry chráni Titris, v susedných Bieščadách je to Bies. Beskydské hory pod Poloninami a ľudí tu žijúcich od dávnych čias ochraňuje Did Beskyd. Stará legenda hovorí, že v našich lesoch žije spolu so svojimi dvoma dcérami. Tej staršej, ktorej hlávku zdobia dlhé čierne vlasy, dal meno Čornohrivka. Mladšia, s veľkými čiernymi očami, sa volá Čornobrivka. Ľudia ho od nepamäti uctievali i báli sa ho zároveň. Vedeli, že rozumie reči zvierat i  kvetín, že z dychu prastarých stromov čerpá múdrosť i silu a voda v studničkách mu dáva nesmrteľnosť. Chráni všetko živé i neživé, dobrým a pracovitým ľuďom pomáha, tých zlých a neprajných trestá. Hovorí sa, že aj dnes, keď sa vyberiete na potulky poloninským krajom, môžete stretnúť Dida Beskida. Mohutný chlap v čiernom klobúku, s dlhým plášťom a  palicou v ruke, žije v tichosti a skromnosti, v útrobách našich hôr. Je tajomný a tichý. A ľudí, ktorí si vážia dar prírody, odmeňuje múdrosťou, láskou i silou. Stačí doširoka otvoriť svoje srdcia.

Michal Pustaj – talentovaný rozprávkár

(1858, Zboj – 1944, Zboj)

Jednoduchý roľník s veľkým rozprávačským talentom prežil celý svoj život v Zboji. Ukrajinský etnograf Vladimír Hnaťjuk počas svojich ciest bol zo stretnutia s Michalom Pustajom nadšený. Napísal: „Najlepším rozprávačom, ktorého som stretol počas svojich troch ciest po Uhorskej Rusi je bezpochyby Michal Pustaj zo Zboja. On mne rozprával celých šesť dní od rána do večera, a keď som v šiesty deň, prinútený bol okolnosťami zanechať Zboj a rozlúčiť sa s ním, on prehlásil, že vedel by ešte niekoľko dní hovoriť.“ Zapísal 42 jeho rozprávok a legiend. Jeho repertoár bol bohatý. Najčastejšími hrdinami jeho príbehov boli vojaci, roľníci, páni, sluhovia i čerti. Za najkrajšie sú považované rozprávky Čudná mašinka, Potrestané zlo, Rusín – vojak a cár. Vydané boli v knihách Barónsky syn v Amerike (1916), Súpis slovenských rozprávok (1923), Ukrajinské ľudové rozprávky Východného Slovenska (1965), Rozprávky Zakarpatska (2000).

Fedor Hlavatý – najobávanejší zbojník

Fedor Hlavatý so svojou 50 – člennou družinou sa stal najobávanejším zbojníkom v širokom okolí: od Košíc, cez Dunajec, Bardejov, Krakov až po Užhorod. Pôsobil v rokoch 1492 – 1495 a bol postrachom pre vysokých cirkevných hodnostárov, zemepánov a bohatý mestský patriciát. Narodil sa v Ruskej Volovej, kde má odhalenú pamätnú tabuľu. Nad dedinou pod vrchom Kopyto sa nachádza tzv. Hlavatého balvan s hieroglyfmi, ktoré údajne hovoria o veľkom ukrytom zbojníckom poklade. Ich prvý známy záťah bol na panstve Štefana Rozgáňa v terajšom svidníckom okrese, ktorému spôsobili škodu štyristo zlatých. Po ňom sa pustili do odvážnejších lupov a o rok už dvaja z družiny skončili na popravisku. Zbojníckej družine rozhodne nechýbala odvaha: napísali výhražný list, v ktorom si „dovolili“ klásť podmienky vtedy slávnemu a mocnému mestu Bardejov.V liste žiadajú, aby im vyplatili 400 zlatých v zlate a ak sa tak nestane, pomstia sa na životoch i na majetku. Vzácna historická listina z 25. júna 1493 je dodnes uložená v Bardejovskom múzeu. Po troch rokoch prenasledovania Fedora Hlavatého chytili a v Trebišove popravili.

Mních Igumen Ignatij

(1899, Uličské Krivé – 1976, Uličské Krivé)

Pravoslávny mních Ignatij, vlastným meno Ján Čokina, sa narodil v chudobnej roľníckej rodine. Bol kňazom, misionárom, mníchom. Celý svoj život zasvätil šíreniu pravoslávnej viery, horlivo ju bránil. Žil veľmi prísnym asketickým životom. Za svoje presvedčenie bol mnohokrát prenasledovaný, dokonca aj väznený. Vyštudoval Pravoslávnu teologickú školu v Marmaroši (Ukrajina). Na Ukrajine bol vysvätený za kňaza, neskôr v Prahe na jeromonacha (mnícha -kňaza). Istý čas žil v monastieru v Ladomirovej ako prvý misionár z východného Slovenska. Za svoju duchovenskú činnosť bol vyznamenaný mníšskou hodnosťou “igumena”, právom nosenia zlatého kríža a právom nosenia palice (súčasť kňazského oblečenia). V roku 1968 odišiel do dôchodku a nastálo sa usídlil vo svojej kalyve – skite (obydlie, kde žije malé množstvo mníchov a zvyčajne je jej súčasťou kaplnka) v rodnej dedine Uličské Krivé. Skit je zasvätený Preobraženiju (Premeneniu) Hospodina. Igumen Ignatij ho staval niekoľko rokov, pomáhali mu dobrí ľudia, študenti i známy architekt Andrej Kolomacký. Pochovaný je v priestore medzi skitom a časovňou. Nad jeho hrobom, ktorý si začal kopať a pripravovať sám, sa týči vlastnoručne vytesaný kríž.

Nasťa a hora Nastaz

Nastaz – masívne pohorie, ktoré rozdeľuje i spája Uličskú i Ubliansku dolinu. Podľa jednej z povesti Alexandra Duchnoviča je jeho názov odvodený od Nasti – bielej kňažnej. „Kedysi veľmi dávno na uhorský trón nastúpil ruský kňaz, ktorý s veľkým počtom vojska prešiel pohorie Beskydy a utáboril sa až v Stakčíne. Toto miesto pomenoval „Staščin“ alebo „Statjin“, doteraz dedina niesie tento názov. Keďže musel ísť bojovať proti nepriateľovi, zanechal svoju manželku Nasťu (Anastáziu) aj s veľkým bohatstvom v dedine. Kňažná, aby videla boj svojho manžela, vystúpila na vysokú horu nad Stakčínom a tam pretrvala až do skončenia bojov. Od toho času hora nesie jej meno – Nastaz.“ Druhá legenda, ktorá sa zachovala v tomto kraji hovorí, že horu pomenovali podľa Nasti – milej legendárneho zbojníckeho kapitána Fedora Hlavatého z neďalekej Ruskej Volovej.

Pohan dievča a Riaba skala

Stará povesť hovorí: „Kedysi dávno žila v dedine Podhoroď dobrá a pracovitá žena, ktorej sa narodilo krásne dievčatko. V osudnú noc ju navštívila „perelesnica“ – zlá bosorka. Tá jej dieťatko z postieľky vzala a vymenila ho za svoje, za dieťa s kačacími nohami. Dievčatko rástlo. Tvár malo krásnu, okuzľujúcu. Ale srdce kamenné, plné zloby a nenávisti. Ľudia v dedine ho nazývali pohan-dievča. Vyrástla z nej zlá, nepríjemná a panovačná žena. Na vysokej skale nad dedinou, na „hradnom vrchu“, si rozkázala postaviť hrad. Dedinčania sa jej báli. Dňom i nocou pracovali, odmenou im bol len bič a jej mrazivý smiech. Keď týmto krajom prechádzal kráľ Matiáš, poddaný a verný ľud mu o zlej dievčine s kačacími nohami vládnucej na hrade Tibava (nazvaný podľa Tibavského panstva) všetko vyrozprával. Pohan – dievča sadlo na koňa a pred spravodlivým hnevom panovníka utekalo. Cválali dlho a neúnavne. Až za Novou Sedlicou, pod Riabou skalou, ju  kráľ dohonil. Tam jej zoťal hlavu. Vtedy sa hora nad nimi zrútila a pochovala ju. Tak vznikol skalný zosuv na Riabej skale, ktorý dodnes pripomína schúlené dievča s kačacími nohami.“

Riaba skala patrí medzi najstaršie národné prírodné rezervácie NP Poloniny. Vyhlásená bola v roku 1964 na výmere 359, 94 ha. Pravdepodobne v postglaciálnom období sa odtrhol horský svah, vytvorila sa skalná stena s obnaženými čelami flyšových sedimentov, pieskovcov a ílovcov a na jej úpätí sa nahromadila obrovská balvanovitá sutina. Významnou súčasťou tohto územia sú vysokohorské lúky – poloniny a staré bukové lesy – súčasť Karpatských bukových pralesov.

Krívajúci čert

Čert je častou postavou starých legiend a povestí. Aj tých spod polonín. Jedna z nich hovorí o piatich čertoch z Riabej skaly, ktorí chceli zatopiť celé Karpaty. Štyria niesli veľký kameň a piaty, krívajúci čert, niesol malý kameň. Chceli ich hodiť do Morského oka. Keď sa však rozohnali, zrazu zakikiríkal kohút a čerti sa stratili. A tak hodené kamene nedoleteli až do Morského oka, ale spadli pred neho. Dodnes tam stoja. Volajú sa Malý a Veľký Sninský kameň.

Známa je aj ďalšia povesť. Tá hovorí o Riabej skale nad Novou Sedlicou. Podľa nej sa na Rusaľa (Zelené Sviatky) na hore Paporotna (neďaleký vrch v Poľsku) schádzali Rusalky. Varili tam odvar z liečivých bylín. Čerti im ho však chceli vymeniť. A tak si pripravili jedovatý odvar z plodov vlčieho lyka, koreňa nadragule a kvetov arniky. Práve s ním leteli ponad Riabu skalu, keď zrazu zakikiríkal kohút v neďalekej obci Močarne (v Poľsku). Čerti stratili moc, hrniec im vypadol z rúk a celý odvar sa rozlial po skale a pestro ju zafarbil. Odvtedy je Riaba skala taká pestrá, farebná – riaba.

Jeden z „poloninských“ čertov stráži poklad. O tom hovorí ďalšia legenda, spod Stinskej – horského masívu na slovensko-ukrajinskej hranici. V jej útrobách sa od dávnych vekov nachádza jaskyňa nazvaná podľa neďalekej ukrajinskej dediny – Kňahyňa . Tam si dvanásti zbojníci ukryli dvanásť bočiek zlata. Sedí na nich čert. A nazbíjaný poklad prísne stráži.

Prvá svetová vojna – nemilosrdná a krvavá

Od jesene 1914 až do jari 1915 sa toto územie stalo miestom neľútostných bojov. Na jednej strane stála ruská armáda, na strane druhej rakúsko-uhorská a nemecká armáda. Línia frontu prechádzala okresmi Bardejov – Svidník – Stropkov – Medzilaborce – Humenné – Snina. Strategickým bodom Uličskej doliny sa stalo sedlo Karcaba. Rakúsko-uhorské vojská prichádzajúce z Užockého priesmyku na svoj rýchly presun využívali uličskú úzkokoľajku. Na jar 1915 sa frontová línia ustálila severne od Uliča, v dedinách Topoľa, Ruský Potok a Zboj. Oproti sebe stáli 8. ruská armáda generála A.A. Brusilova a 18. zbor generála Zieglera. Dediny boli zničené, vyplienené. V máji 1915 ruské vojská ustúpili. Tragickým výsledkom  bojov v I. svetovej vojne boli desaťtisíce padlých vojakov.  Spomienkou na krvavé boje sú aj vojnové cintoríny, ktorých sa na severovýchodnom Slovensku nachádza okolo 200. Na tom uličskom si miesto posledného odpočinku našlo 71 vojakov. Najväčší a najvyššie položený cintorín je na Hodošíku (825 m n.m.) nad Veľkou Poľanou , kde je pochovaných 2 200 vojakov. Raritná je krypta pod pravoslávnym chrámom v Osadnom, kde je uložených 1 025 ostatkov vojakov z I. svetovej vojny. Vojnové udalosti zachytil žurnalista Egon Ervin Kisch (1885, Praha – 1948, Praha) – „zúrivý reportér“. Svoje zážitky a spomienky knižne spracoval a vydal pod názvom „Vojakem pražského zboru“.

Druhá svetová vojna a jej mlčanliví svedkovia

Druhá svetová vojna predstavuje v dejinách ľudstva najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt. Začala sa 1. septembra 1939 napadnutím Poľska, v Európe sa skončila 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. Po rozpade Československa a vyhlásení Slovenského štátu sa celá Uličská dolina stala v rokoch 1939-44 súčasťou Maďarska. Pre obyvateľov nastalo mimoriadne ťažké obdobie. Bol zavedený potravinový lístkový systém, museli bezodplatne pracovať na grófskych majetkoch, mnohí budovali tzv. „Arpádovú líniu“, ďalší tvrdo pracovali pri drancovaní lesov pre potreby armády. V rokoch 1941 – 44 pracovali pri výstavbe dvoch vojenských ciest, jedna viedla z Novej Sedlice, druhá z Runiny. V jeseni 1944 sa celá dolina zmenila na frontové územie. Ťažké a krvavé boje prebiehali na hlavnom karpatskom hrebeni a dôkladne opevnených južných svahoch Karpát. Postup jednotiek sťažovali, okrem ťažko priechodného terénu, aj neustále jesenné lejaky a husté hmly. Napriek úpornému odporu nemeckých vojsk boli do konca októbra 1944 oslobodené všetky dediny Uličskej doliny. Obec Ulič bola oslobodená 26. októbra. Dodnes sa vo svahoch Nastazu zachovali pozostatky vojnového obdobia – obranné opevnenie tzv. Arpádovej línie. Tá sa ťahala z východného Slovenska cez Podkarpatskú Rus až do severného Rumunska. Dodnes sú zachované viditeľné zákopy, bunkre, streľnice i betónové prefabrikáty v tvare ihlanov.

Kremenec

Kremenec – najvyšší bod Národného parku Poloniny sa tiahne do výšky 1 210 m n.m. Je miestom, kde sa stretávajú hranice troch krajín – slovenskej, poľskej a ukrajinskej. K trojhraničnému monolitu vedie červený turistický chodník z najvýchodnejšej slovenskej dediny, z Novej Sedlice. Atraktívna trasa prechádza najväčším slovenským pralesom – Stužicou. Nádherné výhľady na chránené územia susedných krajín ponúka Veľká Rawka (1 307 m n.m.) na poľskej strane, ku ktorej vedie turistický chodník (45 min.). Červená turistická trasa pokračuje po hlavnom hrebeni Bukovských vrchov až na Lupkovské sedlo. Kremenec – alebo ako mu miestni hovoria „Kremenaroš“ – patrí medzi najväčšie lákadlá návštevníkov.

Pralesy

Až 90 % územia Národného parku Poloniny zaberajú lesné ekosystémy, predovšetkým bukové a jedľovo-bukové lesy. Tie najstaršie a najvzácnejšie sú súčasťou najprísnejšie chránených častí – národných prírodných rezervácií. Sú domovom vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Väčšina z nich je od roku 2007 súčasťou svetového prírodného dedičstva – Karpatské bukové pralesy. Zápis slovenských a ukrajinských karpatských bukových pralesov do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO schválil Výbor svetového dedičstva 28. júna 2007 v meste Christchurch na Novom Zélande. Lokalita bola v roku 2011 rozšírená o najcennejšie zvyšky prírodných bukových lesov v Nemecku. Zachovalými starými lesmi sa v okolí pýši Rožok, Uličská Ostrá, Stužica, Riaba skala či Stinská.

Meteorit „Kňahyňa“ – najväčší v Európe

Len pár kilometrov od Zboja spadol meteorit – najväčší v Európe. Bolo to v roku 1866, 9. júna, na pravé poludnie,  keď sa na oblohe z ničoho nič zjavila padajúca žeravá guľa a za ňou chumáč dymu. Tento prírodný úkaz bolo vidieť voľným okom od Liptovského Mikuláša po Mukačevo. Miesto jeho dopadu nazývané Čierne mláky sa nachádza v masíve Stinská pri dedine Kňahyňa na Ukrajine. Už o niekoľko dní  na miesto dopadu meteoritu pricestovalo množstvo vedcov. Striedali sa exkurzie, zaznamenávali výpovede miestnych obyvateľov, hľadali a následne sa zbierali roztrúsené kúsky meteoritu. Najväčší z nich vážil takmer 300 kg a na jeho vytiahnutie bolo potrebné zapriahnuť šesť párov volov. Celkom 75 nájdených kusov meteoritu s celkovou váhou 500 kg putovalo do 104 múzeí vo svete (Petrohrade, Budapešť, Viedeň). Najväčší z nich je uložený v múzeu vo Viedni. K tejto geologickej pamiatke vedie z ukrajinskej dediny Kňahyňa značený náučný chodník.

Uličský park je unikátny aj ďalšími zaujímavými prvkami. Zatraktívňujú ho makety drevených chrámov, rôzne druhy lavičiek či stoličiek, informačné tabule, originálne smerovníky, krásne rezbárske diela…. Však posúďte sami.