Kultúra

Z etnolografického hľadiska tvorí obyvateľstvo uličskej doliny dielčiu skupinu v rámci východoslovenských Rusínov, verejnosti známa pod názvom „Pujďaci“. Okrem pohyblivého prízvuku je nárečie charakteristické predovšetkým zmenou etymologického o na u. Podstatné odlišnosti sú aj v spôsobe života, duchovnej kultúre, bývaní, obliekaní a stravovaní.

Kroj

S ľudovým krojom „Pujďakov“ neprišla do styku ani najstaršia generácia pamätníkov. Sprostredkované spomienky a dostupná odborná literatúra datujú ukončenie jeho masového rozšírenia koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho mladšie variácie a niektoré artefakty sa objavovali do konca 40-tych rokov 20. storočia.

Ženský odev

Prvou časťou oblečenia bola úzka priliehavá spodnica „spudnyk“ ušitá z domáceho plátna, v páse previazaná tkaničkou, navlečenou v preloženom a prešitom hornom okraji. Na hornú časť tela sa obliekala košeľa „soročka“, „opliča“, „pľiča“. Vykrojená, aby ľahko sa ľahko prevliekla cez hlavu. Stan bol z hrubšieho domáceho plátna, dlhé rukávy boli všité do manžiet z jemnejšieho plátna. Živôtik „lajbik“ bol kortúnový, skromne zdobený. Sukne „kabaty“ boli z doma utkanej bielej činovatiny s kvietkami. Starodávne zástery „chusty“ zhotovovali z domácej vlnenej tkaniny. Hunka „hunča“ na zimu bola biela, z ovčej vlny. Hlavu prekrývali čepcom, neskoršie šatkou „chusťa“.
Asi do 30-tych rokov 20. storočia boli bežnou obuvou krpce „verbci“. V lete chodievali ženy i dievčatá bosé.

Mužský odev

Tradičný ľudový odev mužov sa prestal nosiť tesne po skončení prvej svetovej vojny. Ale vlnené nohavice „chološni“ sa všeobecne nosili ešte aj koncom 40-tych rokov 20. storočia.
Pôvodné košele „soročky“ boli zhotovené z hrubého domáceho súkna. Mali široké rukávy aj pri zápästí. Neskoršie boli rukávy úzke a trochu pri manžete nazberané. Vpredu mala košeľa jednoduchý rozparok. Pod krkom sa uväzovala tkaničkou. Počas sviatočných dní sa nosili košele so stojatým golierikom, skromne vyzdobeným geometrickou výšivkou. Nohavice „chološni“ boli zhotovené z hrubého, doma utkaného a valchovaného súkna. „Nohávky“ sa šili z hrubej domácej činovatiny.
V zimnom období sa obliekali dlhšie kabátiky a haleny „syrak“ a „hunča“, ktoré boli ušité z bielej ovčej tkaniny. Tvarom si boli podobné, líšili sa iba strihom. „Kikľa“ krátky biely kabátik s dlhými rukávmi, ušitý z domácej činovatiny sa nosil iba v lete.
Klobúk sa nosil malý, okrúhly, s nahor vyhrnutou strieškou. V zime sa nosili baranice s vyhrnutým okrajom

Detský odev

Od troch až do desiatich rokov veku bola jediným oblečením dlhá košieľka „soročka“. Šili ju z jednej dĺžky domáceho plátna, preložením napoly. Na mieste, kde sa plátno preložilo vystrihol sa otvor a krátky rázporok, aby sa košeľa dala prevliecť cez hlavu.

Zvyky

Narodenie dieťaťa je jedným z hlavných javov tradičných rodinných zvykov a obradov. Vyznačujú sa celým komplexom rôznych úkonov, ktoré mali zabezpečiť dieťaťu zdravie, šťastie a uvedenie do rodinného kruhu.

Svadba

Súčasťou svadobného obradu bolo obradné umývanie mladomanželov a svadobnej družiny na potoku. Tento zvyk, ktorým si zabezpečovali zdravie, zanikol po 2. svetovej vojne.

Pohreb

Smrť v dedine sa oznamoval zvonením umieračika, pričom sa nikdy nezvonilo po západe slnka. Dieťaťu alebo nedospelému sa zvonilo iba jedným zvonom. Bohatému gazdovi sa zvonilo všetkými zvonmi. Nočné hry pri mŕtvom, ako súčasť pohrebného rituálu, mali magický charakter. Tieto hry boli sporadicky funkčné ešte v rokoch 1978-1979.

Výročné zvyky

Významnú úlohu v období zimného slnovratu malo veštenie budúcnosti.

Ondrejovský deň pripadol už na priadky „večurky“, ktoré boli príležitosťou pre spoločenský život mládeže na dedine. Od Michala počas celej zimy sa chodilo s praslicou priasť do jedného domu „kudeľnoj chyžy“, alebo striedavo podľa poradia. Priadky sa končili na fašiangy, obradom zvaným „lamanyk“.

Medzi najvýznamnejšie sviatky zimného slnovratu patrí Štedrý večer („Svjatyj večur“ – 6.1.). Početné úkony, vykonávajúce sa v tento deň mali zabezpečiť zdravie, dostatok a štedrú úrodu. V Uliči pod snop dávali piesok, aby sa urodilo toľko obilia, koľko je piesku. Piekol sa obradný chleb „kračun“. V Uliči sa piekol väčší kračun amenší „brat kračuniv“. Po večeri chodili „koľadnyky“ vinšovať. V prvý vianočný sviatok „Rustvo“ nebolo vhodné, ak do domu vošiel prvý návštevník ženského pohlavia.

Ešte pred Veľkou nocou, na Kvetnú nedeľu „Kvitnu nediľu“, sa svätili bahniatka. Sviatok Juraja „Jurij“ bol tradične dňom, keď prvý raz vyháňali dobytok na pašu. Na „Kryži“ a Turíce „Rusaľa“ bolo zaužívané zdobiť zelenými lieskovými vetvičkami obydlia.

Vyvrcholením letného slnovratu je sviatok Jána „Jana“. Zavčas rána ženy rozostierali na jánsku rosu najkrajší ručník, na ktorý položili nazbierané liečivé rastliny, ktoré sa svätili pri cerkvi. Ani ťažká práca na poli a v domácnosti neodradila ženy a dievčatá v uličskej doline od snahy skrášliť svoje skromné príbytky výšivkami na domácom plátne. Tieto, z generácie na generáciu odovzdávané „vzory“ nestrácajú nič zo svojej krásy...